Viem si predstaviť, že takto by sme zvládli komplexnú digitalizáciu milióna predmetov za päť rokov. To nestrieľam len tak od pása, lebo už viac ako rok sa dosť intenzívne venujem všetkému, čo súvisí s digitalizáciou múzejných zbierok a mám o tom nielen nejakú predstavu, ale slušné praktické výsledky. Realita je však vždy nejako odlišná od našej vision. No a schválená podoba štúdie uskutočniteľnosti, ktorá má názov „ Rozvoj pamäťových a fondových inštitúcií“ je diametrálne odlišná nielen od mojej predstavy, ale aj od svojej prvej verzie. V tej kuchyni, kde sa upiekla a uvarila konečná podoba, bolo len málo povolaných kuchárov s pár asistentmi, a tak len málo smrteľníkov vie, podľa akých receptov postupovali. Poslúžil som im len ako jeden z dodávateľov surovín a tak neviem a ani nechcem komentovať, čo nám predložili na prežutie. Teraz musíme stráviť, že na digitalizáciu múzejných zbierok ... alebo ako to nazýva štúdia „na konverziu 3D malých objektov“ máme vyčlenených 10 728 000 € z celkových 192 402 305 € (o niečo viac ako 5%). A to nie je žiadna tajnosť – viď publikovaná štúdia. Celé financovanie, organizácia, koordinácia procesov, stanovovanie metód a kontrola výstupov je na Digitalizačnom centre – na pracovisku so 4-5 manažérmi. Takéto pracovisko má zriadiť Múzeum SNP, ktoré si doteraz neplní ani základné povinnosti digitalizácie v rámci CEMUZ.
No dobre, aj tak še da robic to ta digitalizácia. Dako še už len s tym vyrovname. Ta ne?
Musíme sa však vyrovnať ešte aj s tým, že vision o masovej digitalizácii múzejných zbierok sa cestou rozplynula, presnejšie: pri pečení štúdie sa scvrala z milióna na dvesto tisíc. Navyše sa digitalizácia týka len zbierok mimobratislavských múzeí, ktoré sú financované zo štátneho rozpočtu a zároveň sú aj schopné okamžite nabehnúť na procesy. No a takých múzeí je len pár. Ale neviem, či tie ostatné by z toho mali byť smutné, alebo naopak. O tom, či majú partneri projektov OPIS PO2 väčšie šťastie ako tie múzeá, čo zostávajú bokom, nie som zatiaľ nejako skalopevne presvedčený. V každom prípade, podľa terajšieho nastavenia, pôjdu peniaze mimo múzeí. Z čoho a ako budú platení ich odborní pracovníci, na ktorých je ťarcha cca 80% všetkých výkonov digitalizácie, ako budú múzeám kompenzované výpadky ostatných odborných činností a príjmov, to zatiaľ nie je jasné. Ale od toho tu máme rôzne ministerstvá, úrady, konzorciá a tie to iste vyriešia k svojej úplnej spokojnosti, takže by bolo smiešne, keby som sa tým chcel zaoberať z môjho postu.
Mňa teraz znepokojuje iná matematika. Už som spomenul, že ak sme pred schválením štúdie uskutočniteľnosti hovorili o milióne predmetov, tak dnes hovoríme o 200 000. Očakávaná masová digitalizácia múzejných zbierok sa nekoná. Musíme teda premenovať masovú digitalizáciu v rámci OPIS PO2 na akúsi digitalizačnú kampaň, ktorá sa dotýka len istej časti múzejných zbierok. No a takáto kampaň nám v žiadnom prípade nerieši problém celoplošnej digitalizácie zbierok múzeí SR.
Nedá sa nič robiť, múzeá si musia ďalej hľadať cesty (presviedčať kompetentných, ťahať peniaze z rôznych zdrojov, hľadať vhodné organizačné riešenia, dostupné technologické nástroje ...) ako zaistiť na jednej strane plnenie povinnej dokumentačnej vizualizácie (v zmysle § 10, odst. 5, Zákona 206/2009), na druhej strane svoj rozvoj. Ten rozvoj v preklade znamená: vo vlastnom záujme budovať digitálny vedomostný systému múzeí, digitalizovať správu zbierok, pripravovať on-line digitálne vedecko-výskumné a prezentačné programy. Vo vlastnom záujme! Nie v záujme kráľa, ale preto, aby múzeá v SR udržali krok s dobou ! ... a keď už pre nič iné, tak z pudu sebazáchovy. Inak môžeme začať písať testament slovenského múzejníctva.