K digitalizácii múzejných zbierok

Autor: Ján Jurkovič | 16.2.2014 o 10:13 | (upravené 16.2.2014 o 16:18) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  197x

Koncom roku 2009 schválil Úrad vlády Štúdiu uskutočniteľnosti projektov prioritnej osi 2 Operačného programu Informatizácia spoločnosti. Viac ako 800 stranový dokument podal analýzu stavu informatizácie v kultúrnych inštitúciách a zadefinoval program osemnástich národných projektov, ktoré majú v období 2012-2015 zabezpečiť rozvoj pamäťových a fondových inštitúcií a obnovu ich národnej infraštruktúry. To podmienilo nastavenie súčasných priorít kultúry a spustilo digitalizáciu kultúrneho dedičstva.

Na čo je nám digitalizácia, keď nemáme v múzeu prostriedky na zaistenie elementárnej starostlivosti o zbierkové fondy? To bola a stále je ticho vyslovovaná otázka múzejníkov. Dostávam ju odkedy sme začali pripravovať digitalizačnú kampaň. Takáto otázka uvedie do rozpakov aj toho, kto sa angažuje za digitalizáciu z presvedčenia o jej zmysluplnosti. Rovnako by bola väčšina z nás v rozpakoch, keby sa obdarovaný premrznutý bezdomovec spýtal: Na čo mi je čiapka, keď nemám topánky?

Špecifiká
Vo všeobecnosti chápeme digitalizáciu ako prevod informácií z analógového tvaru do číslicového. Škála kultúrneho dedičstva je však nesmierne široká a len časť informácií z tejto oblasti je fixovaná v analógovom tvare. Sú to hlavne knižničné, archívne[1] a audiovizuálne fondy. U nich môžeme hovoriť o konverzii z analógového do digitálneho tvaru, lebo papier a tlačiarenskú farbu, či celuloid s farebnými vrstvami nahrádzajú dáta, pričom obsah sa nijako nemení. To sa však nevzťahuje napríklad na kultúrne pamiatky či múzejné zbierky - teda na reálne objekty[2]. Tak ďaleko technológie ešte nepokročili, aby dokázali anorganickú či organickú hmotu previesť do čísiel. Zatiaľ digitalizujeme len intelektuálne a obrazové informácie o reálnom objekte. Preto je v metodických manuáloch uvádzaná digitalizácia textových objektov[3], audiovizuálnych a zvukových záznamov[4] ako konverzia do digitálneho tvaru, zatiaľ čo v prípade múzejných zbierok hovoríme o digitalizácii vedomostí a digitálnej vizualizácii.[5]
Digitalizácia múzejných zbierok má však aj iné špecifiká, ktoré ju vyčleňujú ako celkom samostatnú metodickú oblasť. Predovšetkým sa vzťahuje na nesmierne širokú škálu druhov objektov. Môžu to byť reprezentanti všetkého, čo vytvorila príroda a človek - od nerastov cez mikroorganizmy po stavovce, od pästného klinu cez parné stroje po mikročipy. Najdôležitejšou osobitosťou, ktorú treba predovšetkým brať do úvahy pri digitalizácii, je fakt, že múzejný predmet svojou fyzickou existenciou vypovedá o zaniknutých skutočnostiach a zároveň je aj ich autentickým dôkazom. Je médiom odkazu i samotným odkazom obsiahnutým v reálnej existencii originálneho predmetu - je autentickým zdrojom poznatkov. Z tohto hľadiska je nenahraditeľný a nezastupiteľný. Zastupiteľný je len z hľadiska komunikácie získaných intelektuálnych a vizuálnych informácií. Obe tieto stránky sa v múzejnej dokumentácii navzájom dopĺňajú a tvoria osobitý informačný komplex. Žiadny podrobný odborný popis muzeálie nekomunikuje dostatočný rozsah informácií, ak nie je spojený s jej pravdivým zobrazením. Na druhej strane, zobrazenie predmetu bez znalostných informácií nie je nič iné ako obrázok "nejakej veci".

Účel
Aj keď je vo všeobecnosti účel digitalizácie kultúrneho dedičstva známy, muzeológia nám doteraz neobjasnila k čomu by mohla byť digitalizácia užitočná pre múzeum, zbierky a múzejnú prácu. Riadiaca administratíva môže prikázať, ekonómovia povedať či na to máme peniaze, technológie poskytnúť nástroje a múzejná informatika by mohla povedať ako ich využijeme. Stále však chýba základná filozofia digitalizácie zbierok, ktorá mala najskôr povedať PREČO.
Oficiálne jej hlavný dôvod sprístupnenie. Je to veľmi všeobecné a prakticky nič nehovoriace zdôvodnenie, pod ktorým si môžeme predstaviť celý rad spôsobov[6] a úrovní[7] podľa zámerov[8] využitia hlavného odborného produktu múzeí. Doterajšie diskusie o využití smerovali hlavne k verejným národným a nadnárodným portálom. Názor, že v súčasnej etape by sme mali digitalizáciu v múzeách orientovať predovšetkým na podporu katalogizácie a skvalitnenie správy zbierok, zostáva v pozadí populárnejších predstáv o verejnom sprístupňovaní digitálneho obsahu[9]. Zorientovaný pohľad na situáciu v spravovaní múzejných zbierok však stavia do popredia úlohu komplexnej digitálnej katalogizácie. Bez tohto kroku nie je možné ani len zmapovať roztrúsené fondy takmer stovky múzeí v SR a tak nie je mysliteľná ani zodpovedná kontrola ich stavu, ochrany a sledovanie využívania. Ako prvé by teda mali prebiehať programy na podporu maximálnej kompletizácie identifikačných údajov[10], následne by to mali byť projekty digitalizácie sprievodnej a druhotnej dokumentácie so súbežným prehĺbením znalostí o zbierkach zo všetkých dostupných zdrojov.
Vo fáze kompletizácie digitálneho obsahu je rozumné obmedziť sprístupňovanie len pre odborné účely, pričom zverejňovanie môže byť selektívne: spracované kolekcie, obsahové interpretácie a tematické prezentácie. Až po skompletizovaní a opravách digitálnych katalógov môže prísť na rad všeobecné sprístupnenie na verejných informačných portáloch, lebo zverejnenie nespracovaných, neinterpretovaných a často aj nepresných a nespoľahlivých informácií (teda v takom stave, v akom je súčasná katalogizácia) je neprofesionálne. Pre múzeá môže znamenať viac škody ako úžitku. Nepresné údaje v informačných systémoch môžu spôsobiť šírenie a agregáciu chybných informácií a v konečnom dôsledku ohroziť odborný kredit múzeí. Skutoční tvorcovia a kvalifikovaní užívatelia digitálneho obsahu si toto snáď aj uvedomujú, no ich názory len zriedkakedy prekročia teritórium pracovní, aby sa nedostali ďalej ako do kuloárov múzeí.

Digitalizácia vedomostí
Vedomosti o múzejnom predmete nie sú len údaje v odbornej evidencii. Je to široký komplex informácií, ktoré múzeá získavajú v procesoch vlastnej odbornej činnosti; od terénneho prieskumu, cez akvizíciu, katalogizáciu, výskum až po aktívnu ochranu a výstupy - či už prezentačné alebo publikačné. Bez nich nemá žiadny predmet muzeálnu, ale len funkčnú, či materiálnu hodnotu.
Časť vedomostí o múzejných zbierkach je fixovaná a systematizovaná v údajoch odbornej evidencie a dôsledne spracované odborné údaje môžu svojimi reláciami medzi informačnými entitami generovať nové informácie na úrovni poznatkov. Vo vedomostnom systéme múzeí SR tomu pomáha ontologická vrstva, ktorá tvorí nad dátami sieť významových vzťahov medzi predmetmi, popisnými pojmami, osobami, časovými a miestnymi údajmi. No v tomto štádiu, kedy sú údaje v systéme vysoko fragmentové a v mnohých prípadoch aj nekorigované, sú nositeľmi poznatkov predovšetkým znalci zbierok[11]. Ich poznatky nie sú všeobecne systematizované ani fixované. Sú však veľmi cenné a zároveň najmenej stabilné - sú najohrozenejšie[12]. Preto by malo byť absolútnou prioritnou digitalizácie skompletizovanie odborných informácií o múzejných zbierkach - rozšírenie a prehĺbenie o všetky dostupné vedomosti. Žiadna seriózna metodika katalogizácie múzejných zbierok nedokáže definovať univerzálne pravidlo, ktoré by jednoznačne určovalo obsahovú šírku a hĺbku informácií. Pre rôzne typy predmetov, dokumentujúcich rôzne oblasti, získaných za rôznych okolností s rôznou mierou prístupnosti informácií nie je možné určiť aké údaje, v akej komplexnosti, konkrétnosti a presnosti majú byť spracované[13]. Všeobecne však platí, že úroveň úplnosti a konkrétnosti údajov o objekte určuje jeho kultúrnu hodnotu a teda aj využiteľnosť pre vedecké a prezentačné účely.
Veľká časť dôležitých (ak nie najdôležitejších) informácií o zbierkových predmetoch je v sprievodných a druhotných dokumentoch[14]. Tie sú často roztrúsené v rôznych fondoch[15] a reálne ťažko dostupné. Väzby medzi nimi a zbierkovými predmetmi nie sú typu len jeden s jedným, ale mnohé s mnohými[16]. Navyše sú to rôzne druhy informácií na rôznych nosičoch a rozsahom či množstvom snáď aj viacnásobne prevyšujú počet zbierkových predmetov[17]. Z muzeologického hľadiska je ich systematizácia a digitalizácia podstatne dôležitejšia ako vizualizácia zbierkových predmetov. Z organizačného a metodického hľadiska je to však mimoriadne náročná úloha. Navyše jej výsledky nie je vidieť z vonku, a tak je to aj málo populárna aktivita. Pri súčasnom uprednostňovaní formy na úkor obsahu, jednoduchšej možnosti pred hľadaním optimálneho riešenia a externých dodávateľov pred múzeami, nikto múzeá do digitalizácie tejto dôležitej oblasti natlačí. No a keďže naše personálne zdecimované a podfinancované kultúrne inštitúcie na takúto úlohu nemajú prostriedky, je v súčasných podmienkach celoplošná digitalizácia vedomostí o múzejných zbierkach úplne nereálna.

Vizualizácia zbierkových predmetov
Prevažnú väčšinu informácií získavame pomocou zraku,[18] a tak aj pri správe zbierok, ich štúdiu a prezentácii zohrávajú významnú rolu obrazové informácie. Pre ich sprostredkovanie múzejníci tradične využívajú nielen vystavovanie predmetov[19], ale aj rôzne formy vizualizácie dokumentov, ich vzťahov a vlastností. Vo všeobecnosti si pod vizualizáciou predstavujeme vytvorenie obrazov, schém či animácií, ktoré reprezentujú reálne objekty, alebo zobrazujú naše predstavy.
Projekty digitalizácie múzejných zbierok, ktoré prebiehajú na Slovensku od roku 2012 sa zamerali predovšetkým na snímanie "2D" a "3D objektov"[20], pričom výstupy z nich sú digitálne zobrazenia tvaru a povrchu zbierkového predmetu[21]. Múzeá tak získavajú technicky kvalitné obrazové dáta, ktoré umožňujú identifikovať predmet na základe vizuálnych znakov a sprostredkovávajú konvenčné vnímanie jeho zjavnej podoby.
Okrem formy predmetu, ktorú sme schopní vnímať voľným okom[22], je v mnohých prípadoch potrebné zaznamenať aj jeho imanentné vlastnosti, ako napríklad vnútorné konštrukcie, funkcie predmetu, štruktúru hmoty, či chemické zloženie ... ktoré nie sú zjavné pri vonkajšej obhliadke. U niektorých predmetov môžu byť práve informácie o týchto vlastnostiach podstatnejšie, ako zjavná podoba. Ich vizualizácia nie je taká jednoduchá, ako vyhotovenie obrazového záznamu viditeľných znakov. Metódy a postupy musia vychádzať z vizualizačného scenára spracovaného na základe expertných múzejných znalostí aj chápania technologických možností záznamu. Ich digitálne zobrazenie sa nezaobíde bez špeciálnych zariadení[23] a náročného postprocesingu[24].
Ak chceme získať kvalifikované zobrazenie, nestačí že máme samotný objekt a záznamové technológie. Potrebujeme pochopiť jeho muzealitu, lebo bez jej akceptovania bude zobrazenie len povrchné a nemusí vôbec zasiahnuť podstatu odkazu. Potrebujeme teda vedomosti, ktoré umožnia identifikovať, čo na reálnom objekte vyjadruje jeho obsah. Preto neexistuje jednotný postup, či univerzálna metóda digitalizácie múzejných zbierok. Každý predmet v úlohe múzejného dokumentu si vyžaduje individuálny prístup pri voľbe spôsobu a technológie vizualizácie. Kľúčovú rolu zohráva jeho dokumentačná hodnota definovaná z muzeálneho aspektu a tiež z hľadiska príslušného vedného odboru[25] - identifikácia muzeality. Dovolím si tvrdiť, že je dôležitejšia ako technológia snímania. Technológia totiž sprostredkováva len formu komunikácie obsahu. Z tohto hľadiska môže aj kvalifikovaná kresba lepšie komunikovať autenticitu predmetu ako napríklad neprofesionálne získaný 3D sken.

Sprístupnenie
Iba taký spôsob využitia odborného obsahu môže byť kompetentný, aký určí jeho tvorca. Keďže muzeológia ani v tejto oblasti zatiaľ neposkytuje teoretickú základňu, je hľadanie foriem a metód využitia digitálneho obsahu zo strany jeho tvorcov rozpačité. Technologicky orientované projekty podsúvajú múzeám vlastné zámery, miesto toho, aby múzeá žiadali od technológií optimálne riešenia pre uplatnenie hodnôt, ktoré vytvorili. Tak sa problematika využitia zúžila len na otázku sprístupňovania.
Istý čas sa Slovenské národné múzeum angažovalo v oblasti metodiky informatizácie múzeí a plán pracoviska CEMUZ na rok 2008 predpokladal vytvorenie nástrojov pre on-line prezentáciu múzejných zbierok. Povrchné sprístupnenie formou registra zbierok malo byť rozšírené aj o tematickú prezentáciu a obsahovú interpretáciu - teda o kreatívne sprístupňovanie. Návrh na vytvorenie prezentačného modulu CEMUZ uvádzal takýto abstrakt projektu:

"Sprístupňovanie digitalizovaných zbierok bude v dvoch líniách:
Digitálna študovňa - súborný katalóg CEMUZ bude zabezpečovať dosiahnuteľné maximum služieb a komfortu pri vyhľadávaní informácií o múzejných zbierkach. Jej užívateľmi bude predovšetkým odborná verejnosť a registrovaní záujemcovia o odborné informácie. V novom riešení predpokladáme prepracovanie navigácie a rozšírenie služieb o možnosť rozšíreného vyhľadávania aj podľa obrázkov, interaktívny prístup do katalógu, komentovanie informačných položiek a zdávania príspevkov vo vrstve založenej na princípe Wickipedie.
Virtuálne múzeum - múzejná prezentácia zbierok. Z odborne spracovaných súborov dokumentov budú postupne vytvárané virtuálne prezentácie predovšetkým s náučným, výchovným, kultúrno-propagačným, prípadne kultúrno-relaxačným zameraním. Téma (obdobie, jav, udalosť, osobnosť ...) alebo zbierka bude sprostredkovaná multimediálne (text obraz, zvuk, AV, animácie) dvoma spôsobmi:
- automaticky generované virtuálne expozície - uplatnia sa dopredu pripravené prezentačné schémy a šablóny, ktoré umožnia autorom technicky jednoduchým spôsobom on-line kreovať obsah a čiastočne aj dizajn (v rámci pripravených šablón a motívov)
- špeciálne spracované prezentácie podľa scenára -modelovanie udalostí a prostredia vo virtuálnom priestore (dynamické scény) so simuláciou času, rekonštrukcie objektov, funkčných súborov, udalostí, miest ... s možnosťou interaktívneho prístupu.
V oboch prípadoch budú využité digitálne objekty jednotlivých múzeí spracované (technicky, esteticky) v postprocesingovom štúdiu CEMUZ tak, aby sa nestrácala hodnovernosť a výpovedná hodnota vizualizovaných objektov. Vzhľadom na náročnosť postprocesingu sa budú prezentácie sprístupňovať postupne v závislosti od kapacity prostriedkov a finančných možností - podľa vopred stanoveného prezentačného programu zostaveného na základe požiadaviek múzeí."[26]

Tento už pomerne starý návrh na rozšírenie funkcií CEMUZ mal ambíciu poskytnúť záujemcom o kultúrne dedičstvo na tú dobu zodpovedajúci komfort pri vyhľadávaní konkrétnych údajov či prehliadaní fondov. Chcel tiež zaistiť spätnú väzbu informácií a zapojiť aj externých znalcov a zberateľov do prehlbovania alebo korigovania informácií o zbierkach. Posunom ku kvalifikovanému sprístupňovaniu však mali byť nástroje na špecificky múzejnú explikáciu tém. Tam sa mali v autorizovanej podobe uplatniť expertné poznatky múzejníkov z jednotlivých dokumentovaných oblastí[27]. Nešlo by teda už len o triviálne sprístupnenie kultúrnych objektov, ale o vedecky správnu a expresívnu interpretáciu súborov autentických dokladov. Mal to byť nástroj modernej on-line prezentácie v digitálnom priestore, ktorý by programovo sprostredkovával poznatky o našej minulosti s cieľom evokovať kultúrnu pamäť. Mal tiež podnecovať záujem verejnosti o múzeá ako miesta, kde môže návštevník prísť do kontaktu so vzácnymi originálmi. Tento návrh už nenašiel podporu, pretože v tom čase Ministerstvo kultúry pripravovalo Kultúrny portál[28], ktorý mal riešiť sprístupňovanie informácií za všetky kultúrne inštitúcie.
Odvtedy sa udialo mnohé; uskutočnili sme pilotné projekty, rozbehli sa digitalizačné kampane, získali sme nové skúsenosti, no hlavne technologický vývoj za ten čas výrazne pokročil. To, k čomu by sme sa pred piatimi/šiestimi rokmi dostávali prácne a finančne nákladne, je dnes oveľa dostupnejšie, lacnejšie a dômyselnejšie. No s nárastom možností, by sa mali zvyšovať aj nároky, a tak sa nazdávam, že súčasné požiadavky na prezentácie múzejného obsahu by sa mali posunúť o čosi ďalej. Lenže dnes je pokročilá doba na to, aby múzejná teória ešte len začínala objavovať možnosti. Už včera mala s vedeckou istotou zadefinovať podmienky a nároky špecificky múzejného sprístupňovania zbierok[29], ktoré efektívne využije súčasné komunikačné kanály a nástroje pre výklad múzejnej skutočnosti[30]. Tu je ešte stále pre múzejnú informatiku[31] pole neorané s možnosťami, ktoré klasická muzeológia ani netušila a preto k digitalizácii a digitálnej prezentácii nezaujala žiadne stanovisko[32].
Súčasne s novými možnosťami sa vynárajú aj nové otázky, ako je napríklad definovanie hraníc duševného vlastnícka, autorské práva vo vzťahu k znalostným a obrazovým dátam a vôbec nakladanie s produktom múzeí v digitálnej podobe[33]. Múzejníctvo nemôže čakať korektné odpovede od podnikateľov s informáciami ani od právnikov, či iných úradníkov. Musí si vypracovať a presadiť vlastný program, metodiku a etiku sprístupňovania svojho produktu.


Záver
Diskusie o tom, či je digitalizácia múzejných zbierok potrebná, by dnes boli niečo podobné, ako diskusie gazdov o potrebnosti elektrifikácie dediny v 30. rokoch minulého storočia. Témou, ktorou by sme sa mali naozaj zaoberať, je muzeologický aspekt digitalizácie.
Pamätám si časy, kedy bola naša muzeológia moderná a medzinárodne uznávaná veda. Odvtedy sa však zmenilo spoločenské, kultúrne, ekonomické a technologické prostredie a zmenilo sa aj postavenie múzejníctva. Na tieto zmeny už muzeológia nezareagovala, a preto sa v nich rozdrobené a oslabené múzeá nedokážu orientovať.[34] K novým trendom, pomerom a programom presadzovaným zhora zastávajú formálne lojálne stanoviská, pričom sa s nimi názorovo nestotožňujú. To neprospieva ani výsledkom nových programov ani múzejníctvu. Ak naše múzeá nechcú naďalej strácať svoje pozície vo vede a v kultúre[35], musí byť ich smerovanie cieľavedomé, jednotné a dôrazné. No k tomu im teraz už očividne chýba správna navigácia. Tú však nemôžu čakať od žiadnej riadiacej administratívy ani výziev na projekty. Múzejníctvo sa k nej musí dopracovať samo prostredníctvom vlastnej opodstatnenej a vnútorne prijatej filozofie, ktorá mu dokáže vedecky zdôvodnene zadefinovať dimenzie pre 21. storočie a nájsť nové ciele.
Generálnym problém nášho múzejníctva je totiž strata vízie a pálčivou otázkou je, ako ju nájsť.


[1] "mentefakty"
[2] "naturfakty" a "artefakty"
[3] Metodický manuál pre zabezpečenie konverzie textových objektov, NOC, 2009, s. 6
[4] Metodický manuál pre zabezpečenie konverzie filmových objektov, NOC, 2009, s. 8
[5] Metodický manuál pre zabezpečenie konverzie 3D malých objektov, NOC, 2009, s. 8
[6] elektronické publikácie, triviálny prístup do databáz, harvesting, katalógy, explorapedie, interaktívne výstavy, modelovanie zaniknutých skutočností, historické adventúry ...
[7] sprístupnenie technológiám, správcom, expertom, inštitúciám, societam, verejnosti
[8] správa zbierok, kontrola pohybu, stavu, využívania, štúdium a vedecké zhodnocovanie, výchova, propagácia, relax ...
[9] Koncepcia zverejňovania duševného vlastníctva múzeí by mala vychádzať od múzejníctva a nemal by byť stanovená z technologickej úrovni, ani zo subordinačnej pozície.
[10] minimálne v rozsahu Dublin Core
[11] predovšetkým kurátori, kustódi ale aj dokumentátori, reštaurátori, zberatelia, experti z dokumentovanej oblasti
[12] Za posledných 20 rokov odišla z múzeí väčšina expertov, ktorí vybudovali súčasné zbierkové fondy a mali o nich neporovnateľne viac vedomostí, ako je fixovaných v evidenčných kartách. Tieto vedomosti sú pre múzeá stratené.
[13] Cataloguing Cultural Objects: a Guide to Describing Cultural Works and Their Images (CCO) z roku 2003 je zatiaľ najkompletnejší manuál pre katalogizácia kultúrnych diel, doporučuje však len pravidlá spracovania údajov v informačných systémoch.
[14] "Bez tejto sprievodnej dokumentácie spojenej s autentickou i primárnou zbierkotvornou dokumentáciou by selektovaný prvok nenadobudol povahu muzeálie." E. Stránská, Z.Z. Stránský : Základy štúdia muzeológie, Banská Štiavnica 2000, s. 66.
[15] nielen v rámci jedného múzea, ale aj iných fondových inštitúciách
[16] Na jeden predmet sa vzťahuje celý rad dokumentov a nezriedka sa na jeden dokument viaže celý rad predmetov, čím sa vytvára väzba medzi predmetmi.
[17] "Snáď" preto, že nikdy nebol vykonaný ani len štatistický prieskum stavu druhotnej dokumentácie.
[18] Už v 17. storočí, John Locke tvrdil, že nové poznatky získavame prostredníctvom zmyslov, hlavne zrakom.
[19] Primárna forma múzejnej komunikácie (prezentačná) prebieha cez autentické objekty ako zdroje poznania a hodnotenia - cez ostenziu.
[20] Štúdia uskutočniteľnosti projektov prioritnej osi 2 ... kategorizuje typy kultúrnych objektov, pričom múzejné zbierkové predmety spadajú pod typ 2 - "2D objekty" a typ 3 - "3D malé objekty", pričom vymedzuje digitalizáciu ako digitálne snímanie objektov.
[21] v zmysle Metodického manuálu pre zabezpečenie konverzie 3D malých objektov
[22] Ľudské oko je schopné vidieť v podstate len zanedbateľnú časť elektromagnetického spektra v rozsahu 3,8 × 1014 Hz - 7,5 × 1014 Hz.
[23] Používajú sa technológie, ktoré zaznamenávajú obraz získaný z energie iných vlnových dĺžok ako je schopný zaznamenať ľudský zrak.
[24] Pri spracovaní výstupu je nutná spolupráca múzejného experta s operátorom postprocesingu.
[25] rovnaký predmet môže byť v úlohe dokumentu z hľadiska viacerých vedných odborov
[26] Plán činnosti CEMUZ na rok 2008, Príloha 3. Predpokladané náklady na HW a SW vo výške 1,5 mil SK (50 tisíc €) boli privysoké na to, aby ich hradilo SNM z vlastného rozpočtu.
[27] Mal to byť aj spôsob stimulácie pre výskum, postupné odborné spracovávanie tém a zbierkových súborov.
[28] Neskôr bol premenovaný na "Slovakiana" a v súčasnosti pokračuje jeho realizácia v rámci OPIS PO2 pod názvom Centrálna aplikačná infraštruktúra a registratúra. Realizátorom projektu je Národné osvetové centrum.
[29] novými metódami múzejnej výstavnej reči; logického objasňovania cez sprostredkovanie faktov a príčinných súvislostí
[30] Projekt Centrálnej aplikačnej štruktúry a registratúry ponúka štandardný prístup k informáciám a nič z toho, čo vyžaduje digitálna múzejná prezentácia nerieši.
[31] Vieme vôbec, čo je to múzejná informatika?
[32] Pre múzejníctvo to bol signál na odmietnutie digitalizácie a digitálnej prezentácie.
[33] týmito otázkami sa u nás nikto vážne nezaoberal a aj preto nie sú legislatívne nijako ošetrené
[34] "To čo bolo možné a akceptované v 19. a 20. storočí, nebude už uznávané a únosné v novom 21. storočí."E. Stránská, Z.Z. Stránský : Základy štúdia muzeológie, Banská Štiavnica 2000, s. 8
[35] ak nechcú pri Tescu s čapicou žobrať na topánky

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?