reklama

Kto hazarduje?

My múzejníci sa zvykneme vyjadrovať o múzejných zbierkach ako o predmetoch nevyčísliteľnej hodnoty, nevyčerpateľnom prameni poznania a nenahraditeľnej súčasti nášho kultúrneho dedičstva. Zdá sa to trochu exaltované, ale nemyslím si, že by to bolo nadsadené. Snáď o tej nevyčísliteľnej hodnote by sa aj dalo polemizovať, lebo dnes je tuším všetko len o číslach, ale asi nikto nebude popierať, že dôkazy zaniknutých skutočností sa naozaj nijako nedajú nahradiť. Poznatky sa z nich budú dať ťažiť dovtedy, pokým tu budú existovať a pokým bude fungovať kultúrna spoločnosť. K tomu treba dodať, že múzeá sú od toho, aby sa o toto naše rodinné striebro starali. Viem, že teraz som trochu zaskočil tých, čo si myslia, že múzeá sú dobré len k tomu, aby sa mali turisti kde schovať keď prší alebo kam môžu učitelia vyhnať žiakov počas maturít. Hoci im v poslednom období táto funkcia prischýna ako hlavná, stále to ešte vraj sú pamäťové a fondové inštitúcie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

No a kultúrne spoločnosti si takéto inštitúcie zriaďujú a financujú práve preto, aby sa starali o ich rodinné striebro - aby im chránili a vedomostne zhodnocovali tú časť kultúrneho dedičstva, o ktorej hovoríme ako o historických a umeleckých zbierkach. Ak sa im to darí, potom môžu zbierky a poznatky o nich aj kultúrne využívať - tradične to robia expozíciami ... no a to sú tie miesta zaplnené turistami hlavne za zlého počasia.

Od kedy sa zberateľstvo inštitucionalizovalo ako múzeum, prešlo veľa času a veľa sa zmenilo. Nezmenili sa však zásady ochrany a správy zbierok. Ich absolútnym základom vždy bola a stále zostáva odborná evidencia zbierok. Nemal by to byť len inventárny zoznam starožitností na sklade, ale čosi ako systematizácia predmetov a vedomostí o nich. Bez týchto vedomostí neexistuje žiadna múzejná zbierka, ale len skladisko starých predmetov a bez zbierky nie je žiadne múzeum.
Odbornú evidenciu alebo inak povedané katalogizáciu zbierok považuje múzejná teória za podstatu odbornej činnosti múzea a sú o nej popísané stovky štúdií a metodík. Zatiaľ ešte nikto nevymyslel lepší spôsob ako dostať pod kontrolu milióny predmetov a súhrn vedomostí o nich. Zatiaľ sa len metodicky a technologicky vylepšuje spôsob katalogizácie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pamätám si, že jedno takéto vylepšenie prišlo začiatkom 90. rokov 20. storočia v podobe modernizácie prostriedkov evidencie - papierové kartotéky mali nahradiť databázy a brká namočené do dokumentačného atramentu počítače. Nebudem písať, čo sa od toho očakávalo - dnes to vie každý, kto používa počítač.
Po prelome tisícročí vyprovokoval strach z možnosti plíživého strácania sa tohto atraktívneho mobilného kultúrneho dedičstva snahu o druhé vylepšenie. Vtedy sa dostala do zákona o múzeách a galériách povinnosť viesť centrálnu evidenciu zbierok. Od nej sa čakalo, že sprehľadní fondy všetkých múzeí a galérií, že zabráni fixľovaniu s katalogizačnými kartami a stratám v zbierkach.
Tretie vylepšenie spojilo obe predošlé do jedného projektu Centrálnej evidencie múzejných zbierok - CEMUZ. Dnes je za touto skratkou jednotný on-line vedomostný systém múzeí - komplex nástrojov na tvorbu, správu a sprístupňovanie všetkých overených vedomostí o múzejných zbierkach. Je to jeden z najpokročilejších informačných systémov svojho druhu v EÚ. Múzeá na Slovensku ho môžu využívať neobmedzene a nikomu nemusia platiť za žiadne licencie, ani za klientov, či za správu dát, ba ani za technickú podporu.
Pred rokom schválila NR SR nový zákon o múzeách a galériách. V ňom je znova a dôraznejšie zadefinovaná povinnosť múzeí viesť evidenciu zbierok v jednotnom vedomostnom systéme múzeí a tvoriť digitálny obsah centrálnej evidencie. Na Slovensku týmto vznikli najlepšie podmienky z celej EÚ pre zavedenie jednotného poriadku v evidencii zbierok.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Až potiaľto je všetko úplne super a my sme za normálne hviezdy. Teraz však musím doplniť to „ale". Ale všetko, čo som práve popísal je k ničomu.
Prečo?
Lebo to prvé vylepšenie, ktoré sa týkalo modernizácie metód v podobe automatizovaného múzejného informačného systému - AMIS, múzeá nejako zvlášť neoslovilo. Keďže bol AMIS pre ne zadarmo, zobrali si ho skoro všetky, ba aj počítače si časom nakúpili. Škoda len, že mali iné priority ako vylepšovanie katalogizácie zbierok. Tak sa im do nasadenia nástrojov CEMUZ; za celých 10 rokov podarilo elektronicky zaevidovať necelých 5% z vykazovaného počtu zbierok.
Na druhé vylepšenie, na zavedenie povinnosti centrálne evidovať zbierky, zareagovali len galérie a v krátkom čase dali evidenciu všetkých diel výtvarného umenia pod jednu strechu (do Centrálnej evidencie diel výtvarného umenia, ktorú vedie SNG). Múzeá tento výmysel vrchnosti svorne odignorovali, lebo sa to vraj tak robiť nedá. Paradoxne, hlavným ich argumentom, prečo sa to nedá, bol samotný dôvod, prečo sa to malo urobiť: ťažko kontrolovateľné milióny evidenčne nepodchytených zbierok, roztrúsených v stovkách depozitárov po celom Slovensku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po štyroch rokoch ticha okolo centrálnej evidencie urgovalo ministerstvo kultúry svoje ústredné múzeum, aby si už konečne začalo plniť zákonnú povinnosť. Vtedy vznikol projekt CEMUZ. Ak projekt spojil ideu centrálnej evidencie s predstavou modernizácie katalogizačných metód, tak v prístupe múzeí k projektu sa tiež spojilo odsúvanie s odmietaním.
Takže po šestnástich rokoch elektronickej evidencie, deviatich rokoch zákona o centrálnej evidencii a šiestich rokoch od nasadenia CEMUZ máme v jednotnom vedomostnom systéme múzeí SR zachytených cca 9% zo štatisticky vykazovaného počtu múzejných zbierkových predmetov. Čo je s ostatnými predmetmi nášho rodinného striebra, čo je to za predmety, či existuje nejaká ich evidencia a aká, to sa nevie a zrejme sa to v dohľadnej dobe vedieť nebude. Aby som bol presnejší, musím toto tvrdenie opraviť: ono sa to akože štatisticky vie, len sa to nedá overiť. Nejaká evidencia zrejme je. Je na viac ako sto miestach, v stovkách kníh, tisícoch šuflíkoch a miliónoch kartách popísaných dokumentačným atramentom. Je o miliónoch predmetov v stovkách depozitárov po celom území SR. Tak nech sa páči, kto to chce, nech si overuje, či sa zhodujú popisy v knihách s údajmi v kartotékach a so skutočnosťou v depozitároch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už som tu spomenul nejaký paradox, tak pridám ešte jeden: všimnite si, prosím, že pri skladovej evidencii spotrebného materiálu si múzeum nedovolí nemať predpisovo zaevidovaný napríklad toaletný papier. A to mu nemusí prikazovať ani zákon. No u predmetov nevyčísliteľnej hodnoty, nevyčerpateľných prameňoch poznania a nenahraditeľnej súčasti nášho kultúrneho dedičstva si to veľká časť našich múzeí spokojným svedomím lajzne.

Nejakých pár rokov bez odozvy kde-kade vypisujem, že zbierkový predmet, o ktorom nie je v centrálnej evidencii komplexný záznam vrátane obrazového (platná vyhláška definuje povinné minimum údajov), je vo vysokom bezpečnostnom riziku. Nemám na mysli len riziko straty jeho identity s vedomosťami - teda straty kdesi v chaose medzi depozitárom, knihou prírastkov a katalogizačnou kartou (aj keď viem o viac tisíc položkových zoznamoch revízne nedohľadaných predmetov). Píšem tu aj o riziku zámernej straty. Straty, ktorú mali na mysli ministerskí úradníci, keď uzákonili povinnosť centrálnej evidencie. Napríklad zámernú výmenu pôvodného predmetu za bezcenný evidenčný kus. Takáto strata sa nedá len tak ľahko odhaliť a najčastejšie o nej vie len ten, kto ju spôsobil.
Nie že by som podozrieval manažérov múzeí, kurátorov a kustódov zbierok z úmyslov postupne rozpustiť v chaose alebo povymieňať všetky hodnotné predmety za bezcenné. Božechráň! To by som sa neodvážil. No odvážim sa vyhlásiť, že inštitucionálna ochrana kultúrneho dedičstva založená na dôvere je v dnešnej dobe dosť vysoký hazard. Ak predmetom hazardu je naše kultúrne dedičstvo, tak by sme asi mali mať právo vedieť, kto vlastne je tým hazardérom?

Vrchnú zodpovednosť za uchovanie kultúrneho dedičstva nesie Ministerstvo kultúry SR. Ale to má akože čisté svedomie, veď presadilo zákon, v ktorom sú dosť jasne definované základné povinnosti múzeí smerujúce k uchovaniu zbierok, vrátane centrálnej evidencie. Jej vedením zaväzuje Slovenské národné múzeum a ostatným múzeám ukladá za povinnosť poskytovať do nej údaje.
Keďže Slovenské národné múzeum chová bázeň pred vrchnosťou a literu zákona si ctí, tak akože si aj plní povinnosti, minimálne tým, že organizačne zastrešuje pracovisko CEMUZ. Na viac nemá ani ľudí, ani peniaze a už vôbec nie kompetencie.
Múzeá tvrdia, že sa akože veľmi snažia urobiť si poriadok v zbierkach. No vraj zriaďovatelia ich škrtia a žiadajú od nich čosi úplne iné, ako je starostlivosť o zbierky: hlavne zarábať a popri tom suplovať kultúrne domy, agitačné strediská, trhoviská, cirkusy. Z priamej skúsenosti viem, že plány hlavných úloh múzeí sa zostavujú s jedným hlavným cieľom: ako-tak prežiť do konca roka. V praxi to znamená: nepriečiť sa zriaďovateľovi a vyžmýkať zo zbierok a z ľudí čo sa len dá (zo zamestnancov veľa muziky za málo peňazí a z návštevníkov naopak). Katalogizáciu akože môžu nadšenci robiť doma vo voľnom čase. Modernými frázami by som všeobecnú situáciu múzeí charakterizoval asi takto:
- priorizácia ekonomických aktivít na úkor odborných funkcií
- exploatácia zbierok na úkor ich vedomostného zhodnocovania
- finančná a personálna poddimenzovanosť na hranici udržateľnosti chodu inštitúcie
- strata perspektív.
V takejto situácii nemôžeme označiť za hazardérov ani múzeá, ak si neplnia svoje zákonné povinnosti.
Vlastne sa už ani nemusíme vzrušovať nad neúčinnosťou legislatívy, nad nedostatkom organizačnej právomoci a odbornej spôsobilosti, nad ignorantstvom zriaďovateľov, nad nezáujmom vrchnej štátnej administratívy o stav kultúrneho dedičstva, ani nad bezmocnosťou kohokoľvek čokoľvek v tomto smere pozitívne ovplyvniť.

Fuj! To bola veta! Tuším som na jej konci zabudol, čo som na začiatku chcel povedať. Ale pri písaní ma napadlo, kto by tak mohol byť za chaos v evidencii múzejných zbierok zodpovedný - kto je ten hazardér s našim rodinným striebrom.
Najprv som si myslel, že to je asi nejaké oné ... také to oné, čo môže za všetko.
Ale práve pred chvíľou ma napadlo, že by to mohla byť kríza.
Jasné, je to kríza! Ešte, že ju máme. Na ňu sa teraz vyhovárajú všetci od zlodeja medenej krytiny z kostolnej strechy po premiéra.

Viem, bývalí funkcionári by ma mohli ... a súčasní ma môžu spérovať za nekonštruktívnu kritiku. V našej demokratickej spoločnosti ma dokonca môžu obžalovať a teda aj trestať za šírenie poplašných správ. Takže sa im týmto hneď aj pokorne ospravedlňujem a úctivo podotýkam, že vlastne ja pre istotu nikoho a nič nekritizujem. A čo sa týka toho poplachu, tak prosím všetkých, koho by snáď aj nejako zaujala taká hlúposť ako je evidencia múzejných zbierok, aby sa vôbec neznepokojovali a zabudli na to. Všetko je tak, ako má byť.

Stačí len väriť. A my väríme. Väríme múzejníkom, ich manažmentu, zriaďovateľom, podnikateľom, vysokým i nižším štátnym úradníkom, zákonodarcom ...pánubohu. Vieme ako to u nás chodí, tak nemôžeme neveriť, že by taká plejáda kompetentných a potentných faktorov neuchránila naše múzejné zbierky... nevyčísliteľnej hodnoty, nevyčerpateľné pramene poznania a nenahraditeľnú súčasť nášho kultúrneho dedičstva ... aj bez nejakej tej centrálnej evidencie.

My si ich takto nielen uchránime, ale priam zveľadíme!

Ján Jurkovič

Ján Jurkovič

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Neviem o sebe nič, čo by stálo za zverejňovanie. Zoznam autorových rubrík:  Digitalizácia múzejných zbieroKomentáre

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu