Vtedy sa mi mimovoľne vybalila predstava kláštora z románu Umberta Eca Meno ruže. Mnísi tam spravovali jednu z najväčších knižníc vtedajšieho kresťanského sveta a prísne ju strážili, aby z nej náhodou niekto niečo nevyčítal. Na okamih sa pani odborná vedúca úplne stotožnila s postavou ctihodného Jorgeho, ktorý radšej podpálil vlastnú knižnicu, ako by sa o nej mali dozvedieť ľudia mimo kláštora. Viem pochopiť, že k digitalizácii kultúrneho dedičstva majú múzeá podobný vzťah, ako mali kláštory ku Gutenbergovmu vynálezu. Je mi jasné, že múzejníci to vidia ako „vykradnutie ich depozitárov“ a viem, že kurátorom sa nepáči predstava, že ich digitalizácia oberie o výsadu mať ako jediný prístup k zbierkam.
Nuž, je to tak: digitalizácia kultúrneho dedičstva otvára depozitáre pre verejnosť. No na druhej strane otvára aj obrovské možnosti rozvoja odborného potenciálu múzeí, otvára nové možnosti uplatnenia moderného múzea v informačnej spoločnosti.
Dnešný názor múzeí na digitalizáciu, podobne ako niekdajší pohľad kláštora na Gutenbergov vynález, je daný uhlom pohľadu, či miestom, z ktorého sa pozeráme na vec. Zo zamrežovaného okna suterénneho depozitára vidíme čosi iné, ako z okna internetového prehliadač.